Autor: Michaela Martišíková
Názov textu: Tentoraz hlasujem za lepšiu budúcnosť
"Táto práca je prihlásená do súťaže Junior Internet http://www.juniorinternet.sk v kategórii JuniorTEXT."
Tentoraz hlasujem za lepšiu budúcnosť
Skúste si predstaviť situáciu, možno bizarnú, no orientovanú na túto tému. Pridajte zvyšujúci sa tlak na vedenie štátov, ekonomické problémy a čoraz väčšie znečisťovanie. Máte? A čo tak k nej pridať svet taký, aký ho nepoznáme? Znečistený a ľudia fungujúci ako naši predkovia z minulého storočia? Po dlhej ceste veľa krokov vzad, bez zmienky o nejakom technickom pokroku. Pretože svet už nikdy nemusí byť taký, ako bol predtým.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Zamračene pozorujem svoj odraz na hladine a plochý kameň s vrstvou neznámej páchnucej hmoty na povrchu s veľkým čľupnutím dopadne presne na môj nos. Nohami divo kopem hore dolu a nevšímam si nepríjemný puch, ktorý sa šíri z opačného konca brehu. Neďaleko odo mňa zapraští vetvička a kríkom prebehne mohutný tras. Obzriem sa presne vo chvíli, keď sivý chvost zmizne v húští.
„Už sa nás bojíte?“ zakričím do ticha a pár vtákov sa splašene vznesie k bezoblačnému nebu. „To vám ale trvalo.“ Neveselo sa zasmejem a znova spustím nohy zo skaly.
Podo mnou sa rozprestierajú litre vody, jeden z najdôležitejších zdrojov terajšej doby, no každá jedna kvapka vyjde navnivoč. Povrch vody pokrýva zelený sliz, najslabší nepriateľ, ktorý sa nemôže rovnať olejovým monoklom hrajúcim fialovou, modrou a čiernou farbou. Z útrob rybníka vykúka odpad ako vraky lodí a poskytuje tým odolným rybám prekážky pri stereotypnom plávaní. Plaché srny sa už poučili a ako napájadlo používajú neďaleký potôčik, experiment, ktorým sa ako prvým otestovala nová metóda čistenia podzemných vôd.
Rozžeravené slnko aspoň na chvíľu zastaví svoju krutovládu a zapadne za mrak. Zatienim si oči rukou a pozorujem oblaky, ktoré tam pred chvíľou určite neboli. Sú tmavomodré až čierne a doposiaľ príjemný chládok vystriedal mráz. Už mi bolo jasné, prečo celý les zrazu stíchol.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Ledva prepletám nohami, kľučkujem pomedzi bezlisté stromy a nad hlavou mi zaduní hrom. Zrýchlim a na líce mi dopadne prvá kvapka neriedenej tekutiny, novodobej verzie dažďa. Poškodené miesto začne nepríjemne svrbieť a ja sa musím premáhať, aby som sa ho ani nedotkla. Minulý lejak som spravila tú chybu, že ma neznesiteľné šklbanie a svrbenie v ruke premohlo a nepatrne som po ňom prešla špičkou nechtu. Kým som zavolala otca, objavil sa mi pľuzgier ako po popálenine a nepríjemné pocity sa zdvojnásobili. Nepomáhalo tomu ani moje neutíchajúce škrabanie a horké slzy.
Temný tieň mi už šliapal na päty. Ruky, ktorými som si chránila hlavu, pokrývali malé bodky ako škvrny na ojedinelých zbytkoch vegetácie okolo mojich nôh. Bolo mi jasné, že pred dažďom do dediny nestihnem ujsť, preto som sa v behu divoko rozhliadala vôkol seba.
,,Aspoň malý previs, prosím, alebo jaskyňa.“ úpenlivo som prosila v duchu. Vtom zamračenú oblohu preťal kľukatý blesk osvetľujúci mohutné dvere v skale. Srdce mi poskočilo od radosti, ale kolená protestujúco zapraskali pred prudkou zmenou smeru.
Len pár sekúnd po tom, ako som zložila ruky z hlavy pod prírodnou skalnatou strechou, začal dážď prudko bubnovať do kamenistých výčnelkov. Sprevádzalo ho nenávistné syčanie, ktoré dokazovalo neutíchajúcu vojnu medzi tvrdohlavým machom a neodbytným dažďom. Mach ako jediný odolával kyslým dažďom a pár susedov si ho nasadzovalo na strechu ako symbol šťastia a štít proti ostrému meču prírody.
Dvere mi, vďakabohu, nekládli veľký odpor a naširoko sa otvorili. Nemala by som len tak bezhlavo skákať do neznámych priestorov, no vietor prudko zmenil smer a hrozilo nebezpečenstvo zablúdených kvapiek dopadajúcich na moju nechránenú pokožku.
Pás svetla osvietil chodbičky jaskyne, ktorá v minulosti slúžila ako náučná atrakcia pre deti a turistov. Potvrdzovali to aj tabuľky vsadené do skaly, no písmená po mnohých rokoch zostali takmer nečitateľné. Pozrela som sa hore nad hlavu a prudko som odskočila nabok. Nad miestom, kde som sa pred pár minútami nachádzala, sa v čerstvom vánku lenivo knísal tvor podobný myši. Môj kaskadérsky kúsok odmenil lenivým otvorením oka a krídlom zavadil o svojho suseda.
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Sedela som na zemi a hlavu opierala o stalagmit. Dážď stále neprestával, ba čo viac, ešte zosilnel. Dvere oproti mne sa v silnom vetre pomaly zatvárali a oberali ma o prirodzené svetlo zvonku. Siahla som rukou vedľa seba do batoha (kúsok plachty a povraz) a vytiahla ošúchanú baterku. Pochádzala z otcovho balíčka prvej pomoci a ak to stihne zistiť skôr, ako ju vrátim, budem vo veľkom maléri.
Dvere sa hlasných buchnutím zatvorili a uväznili ma v tme. Šťukla som gombíkom na baterke a pomaly schádzala dole. Začalo mi byť zima, ale keď som už tu, prečo priestor nepreskúmať. Ako som zostupovala po šmykľavých schodoch do tmy, myšlienky mi zablúdili oveľa ďalej, ako moje kroky. Čo sa pokazilo? Prečo znova netrávime svoj voľný čas objavovaním? Hraním hier? Venovaniu sa koníčkom?
Podľa našich učiteľov sa ďalšej vojne nedalo zabrániť. Prírodné zdroje sa rýchlo míňali, ceny sa dvíhali a hlas ľudu za záchranu zeme bol čoraz hlasnejší. Vyťahovali sa staré spory a ľudia si navzájom prestávali veriť.
Ako to však býva, niet ohňa bez iskry. Nestihli sme sa poučiť z predchádzajúcich chýb a nechali za seba rozhodovať hnev, závisť a staré krivdy.
Všetko to vyvrcholilo v roku volieb konajúcich sa každých 5 rokov. „Ešte nikdy nebolo percento voličov také nízke,“ vysvetľovala a divoko gestikulovala učiteľka histórie, ak prišlo na túto tému.
„Ak by sa ľudia rozhodli voliť, mohli nepriaznivým následkom predísť. Ako sme si už stihli povedať, ľudia pána Klanka veľmi nemali v láske.“ neveselo sa zasmiala.
Politik menom Ján Klanka nepatril medzi najhorúcejších kandidátov do európskeho parlamentu. Pred kamerami sa tváril placho a na otázky kladené novinármi odpovedal hmlisto a väčšinou úplne od veci. Preto nikto nechápal, ako mohol postúpiť.
Dostal sa do parlamentu a jeho vystupovanie sa otočilo o 180°C. Získaval davy podporovateľov, sľuboval vo veľkom a mnohé zmenil. Zaslúžil sa o zviditeľnenie našej malej krajinky.
A práve on slúžil ako zámienka na rozpútanie nových bitiek. Ukázalo sa, že uzavrel veľmi nebezpečnú dohodu so silným spojencom a tým odštartoval verejné či súkromné, fyzické i slovné napadnutie zo strany dvoch najväčších štátov: východným a západným „spojencom“. Celý konflikt bol o vyčkávaní, jednotlivé boje sa diali len za hranicami jednotlivých štátov a do zahraničia mierilo čoraz viac novinárov, špehov, civilistov.
Pod nohou mi zaprašťalo čosi neforemné a matne zelené. Stúpila som rovno na odhodenú fľašu a žasla nad jej trvanlivosťou. V škole sme si rozprávali o veľkých problémoch s hromadením plastov, no okrem obrázkov som ju naživo ešte nevidela. Po mnohých rokoch bádania, študovania a experimentovania sa vedcom konečne podarilo vypudiť plast z domácností. Čo však robiť so zvyškami? Hromadiť, zbierať, recyklovať?
Aj to bol ďalší problém vojny. Zrazu bolo všetkého veľa, ľudia sa búrili a niečo ako európsky parlament už neexistoval. A prečo? Lebo pohodlným zadkom usadeným na gauči pri televízore sa nechcelo zodvihnúť, zobrať do ruky pero a hlasovať. Takto sme to chceli?
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Nebudem nikomu prikazovať, čo si myslieť a čo nie. Len posledné vety na záver: Dostali sme možnosť niečo zlepšiť dosadením najschopnejšieho človeka do parlamentu. Máme možnosť premeniť tento svet na lepšie miesto. Nenechajme si ju ujsť. Pretože tentoraz hlasujem za lepšiu budúcnosť...
Michaela Martišíková, 9.A
Základná škola
Domaniža 103
018 16 Domaniža
