Autor: Ema Kardošová
Názov textu: Spomienky mojich babičiek
"Táto práca je prihlásená do súťaže Junior Internet http://www.juniorinternet.sk v kategórii JuniorTEXT."
Spomienky mojich babičiek
Som rada, že rok 2018 sa stal Európskym rokom kultúrneho dedičstva.
Aj keď je Slovensko malá krajina, je súčasťou Európskej únie. Žije v nej veľa národností. Jednou z nich sú Rusíni, ktorí žijú v severovýchodnej časti Slovenska.
Aj moja prvá babička pochádza z veľkej rusínskej rodiny. Mala jedenásť súrodencov, štyroch bratov a sedem sestier. Ako spomína babička, doba, v ktorej vyrastala bola neľahká. Už ako dieťa musela pomáhať pri práci na poli, chodiť
s otcom do lesa na drevo, a keďže bola tretia najstaršia, aj pomáhať
so súrodencami. Ale predsa sa našli chvíle, na ktoré veľmi rada spomína dodnes. Boli to VIANOCE! Slávili sa 6. januára, podľa Juliánskeho kalendára.
Hneď z rána sa spolu so sestrami vybrali k potoku, ku ktorému sa brodili veľkým snehom. V potoku sa poumývali, aby boli celý rok zdravé a pekné. Po ceste späť utekali pred chlapcami, ktorí ich guľovali a hádzali do snehu.
V ten deň sa do večere nič nejedlo, bol pôst. Všetko sa chystalo na štedrú večeru. Piekol sa chlebík, makové a tvarohové záviny, bobáľky (opekance)
s makom a lepili sa pirohy s kyslou kapustou. Varila sa kapustnica, hríbová máčanka a slivčanka. To bola polievka zo sušených sliviek a fazule.
Ňaňo (otec) priniesol z hory jedličku. Deti ju zdobili vlastnoručne vyrobenými salónkami z kociek cukru a postrihaného papiera. Na stromček zavesili jabĺčka a oriešky, iné ligotavé ozdoby v tom čase veru neboli. Potom ho zavesil na strop o hradu. Pred začiatkom štedrej večere sa jej mamka s ňaňom vybrali do maštale s chlebom, soľou a sviečkou, aby nakŕmili a požehnali chudobe. Chovali kravičku, prasiatko, sliepočky, kačičky, húsky a nesmeli chýbať mačičky a psík.
Zatiaľ deti nosili na stôl jedlo a pred každého položili lyžicu. Vidlička a nožík sa v tej dobe nepoužívali, aby rodina do seba nepichala.
Ňaňo priniesol pod stôl slamu a reťazou obmotal nohy stola, aby rodina držala pokope. Na stôl mamka zapálila sviečku do fľašky so zrnom. Všetci si posadali za stôl a čakali. Ako posledný prichádzal do izby ňaňo so slovami: „Či tu Boh prebýva?“ A všetci odpovedali: „Tu Boh prebýva.“ A to sa opakovalo trikrát, až potom si zasadol k stolu.
Štedrá večera sa začala spoločnou modlitbou. Na stole nikdy nechýbal chlieb s medom a cesnakom, soľ a všetky ostatné jedlá. Vždy ich malo byť dvanásť a boli pôstne. Každé z jedál sa jedlo z jednej spoločnej misy a každý svojou lyžicou. Moja babička, ako spomína, nemala rada slivčanku, ale musela ochutnať aspoň jednu lyžicu. Po večeri všetci naraz sfúkli sviečku a pozerali, kade bude smerovať dym. Ak smeroval dohora, znamenalo dobre, ak ku dverám, tak, že niekto z rodiny odíde.
Pod stromčekom si našli drevené hračky alebo rukavičky, šály, sukničky.
„Vtedy to bola asi taká vzácnosť ako teraz mobily a počítačové hry,“ zasmiala sa babička.
Po večeri sa chodilo vinšovať susedom a rodine. Babička vraví, že prvý vinšovník musel byť z dolného konca, smerom na horný, aby im neodbudlo z gazdovstva, ale pribúdalo. Potom išli spoločne na polnočnú svätú omšu.
Na druhý deň – na Božie narodenie, sa odpočívalo a nechodilo sa na návštevy. Chodilo sa iba do maštale, nakŕmiť dobytok a hydinu.
Neskôr, keď bola babička staršia a rodičia jej dovolili, chodila s dievkami a parobkami (chlapcami) na Štefanskú zábavu.
Keďže moja druhá babička pochádza zo stredoslovenského kraja, tak sa ich vianočné zvyky na Štedrý deň trochu líšili. Najviac sa to líšilo v jedlách, ktoré sa podávali na štedrú večeru. Boli o čosi skromnejšie.
Na stole nechýbal chlebík s medom a cesnakom, rezance s mliekom, pupáky (opekance) s makom.
Po večeri so sestrou rady vyjedali salónky.
Som rada, že moje babičky mi pripomenuli prežitie vianočných sviatkov kedysi. Som hrdá na to, že moji rodičia aj dodnes zachovávajú tieto krásne štedrovečerné zvyky, aj keď sú čoraz častejšie narúšané touto modernou dobou.
Aj keby som sa v dospelosti ocitla v iných štátoch Európskej únie, nezabudnem, odkiaľ pochádzam a budem sa snažiť zachovávať toto výnimočné kultúrne dedičstvo po mojich starých rodičoch.
Autor: Ema Kardošová, 3.A
